diary

Puding

19. října 2012 v 22:28 | nat
"Asi by si už mal ísť," povedala, keď sa jej prestal triasť hlas.
Prerušila takmer polohodinové ticho.

Sama nevedela vysvetliť, preču ju to tak naštvalo.
Zrejme chcela mať fajn iba večer.
Hádam aj trochu iný ako zvyčajne, napriek tomu, že boli len u nej doma.
Azda ďalším dôvodom bol, že uvarila ten hlúpy puding, kúpila čipsy.
Aj keď to skoro vôbec nerobí.
Asi si chcela otvoriť víno, keby bolo viacej času.
Ale hlavne preto, že všetky krásne veci vymýšľa on a ona len je...

Nevedela sa zbaviť toho zlého pocitu.
Pokazila aj to málo času, čo mali k dispozícii.
Odišiel.
Ani ten puding nezjedol. Dojedla ich ona.

Ale zajtra bude lepšie.

Rozpadnuté náušnice a iné nešťastia

26. září 2011 v 21:24 | nat
Samozrejme, nadpis berte prosím vás s rezervou :)

Tak tento víkend bol dosť divný. Fakt mi takmer nič nevychádzalo. To naozaj chcem až tak moc, ísť sa pomaly raz za 2 mesiace zabaviť? Veď to potrebujeme všetci. Odreagovanie. Stretnúť ľudí. Vyobliekanie sa, nech sa je na čo pozerať. Jednoducho babské veci. Keď sa dievča oblečie inak ako do teplákov a tenisiek, nemusí to predsa znamenať že je hneď "pipka". Veď je to vnútri tá istá osoba. Nechodí sa zabávať predsa do kostola. Myslím len, že každému sa páči, keď sa na neho pozerajú pohľadom, ktorý značí záujem.
Ale o to by ani nešlo. Mám rada, keď sme samy, no proste.. potrebujem byť aj inde. Nie často, naozaj toho nechcem veľa.

Jednoducho som rada, že tento víkend skončil, lebo ma dokázali rozčúliť aj také veci, ako rozpadnuté náušnice za 2 €. A to sa mi stáva fakt ojedinele, neviem čo to bolo. Len preháňanie maličkostí, ktoré by mi inokedy vôbec nevadili, ale keď sa to naraz zosype, nie je to nič moc. Nebudem teraz menovať tie veci, asi by ma to ešte viac deprimovalo.
Asi vždy keď sem niečo napíšem, príde mi to potom bezpredmetné. Možno to je preto, že to moc neviem povedať normálne, naživo. Keď už hej, vždy sa rozplačem :D. Ale vždy, keď sem napíšem, cítim sa lepšie. A to je asi podstata toho všetkého.

Nat

Len a len prispôsobovanie

5. září 2011 v 20:37 | nat
Neviem prečo, vo väčšine prípadov prispôsobujem. Pre ostatných, aby boli oni spokojní. Veď čo tam po mne...
Musím sa naučiť konať viac asertívne. Povedať to čo chcem, nenásilne, tak aby sa pochopilo, že to nemyslím v zlom. Ale hlavne to povedať. Svoj názor.
Aj keď sa možno niekto urazí, keď nebude po jeho. Och, čo s takými povahami. Časom si dúfam zvyknú, že nie všetci sa im musia vždy podkladať, aby si ich nepohnevali. Veď...sme so všetci rovní nie? A ak každý chce niečo iné, tak prečo to mám byť zase ja, kto ustúpi?
Na druhej strane, to, že sa prispôsobujem, asi nevidí veľa ľudí. Čo tí ostatní urobia pre mňa? Málokedy niečo. No čo už.
Hŕstka z môjho okolia sa však prispôsobí aj mne. To si vážim.
Krátky článok, krátka myšlienka, ale predpokladám dlhé realizovanie.

*Bee positive* napriek všetkému

Niekedy, niekde? Hmm...možno.

3. května 2011 v 0:18 | nat
Obyčajné dievča prišlo o ten kúsok neobyčajnosti, ktorý mala.

Aspoň si myslela, že mala. Nič veľké, nič výnimočné. Jedná malá tajná vec, ktorú chcela udržať v tajnosti, ale vlastne reálne to nešlo. Asi žila v ilúzii, že to ide. Naivná. Nie je sa však na koho hnevať. Len to proste príde ľúto...veľmi ľúto. Nebude to už také. Proste je to realita. Píše o sebe v tretej osobe, snaží sa udržať si obranu, aspoň nejaký ten štít, keď sa vlastne už všetko vie.

Bezmocnosť. Opäť ten hnusný pocit.

Netuším, či chcela, aby to vedel niekto iný ako ony...ony v ženskom rode. A vraj "neprestávaj". Jasné že nie. (Irónia.) Povedzme si to však narovinu, ten kto ma pozná vie, čo (ne)urobím :) .

Možno preháňam. Naozaj sa tak po spätnom prečítaní cítim. Niekedy to však bolo jediné, čo som s mojou povahou potrebovala, jednoducho to najlepšie riešenie v určitých situáciach. Nečakám pochopenie ;)
Ale možno je to v podstate aj na niečo dobré. Mohli sa nejaké veci pokaziť, ale nestihli sa. Všetko prichádza v pravý čas, verím tomu :)

Takže opäť raz..
..maybe sometimes. Aj keď málo pravdepodobne.


24/8

18. dubna 2011 v 16:38 | nat

Čo by som ja dala za to, keby mal týždeň ešte o jeden deň viac. Taký ôsmi deň. Mať ho voľný, ako súčasť víkendu. Aj vzhľadom na to, že nerobím toho moc, nestíham. Poznám množstvo ľudí, ktorí vedia efektívnejšie vyuužiť čas, rozdeliť si ho. Áno, všetko sa dá. Lenže keď som takálenivá :D Práve na to potrebujem ten deň, len tak ležať, nič nerobiť.

Ako aj dneska. (pozn.: písané nejaký ten piatok dozadu) Najradšej by som ostala len doma, nič viac. Lenže chcem byť aj s kamarátmi a behať niekde. Veď kedy inokedy? Cez týždeň sa to dá len ťažko, každý je niekde inde a má to svoje. Zároveň by som šla aj k babke, zahrať si na klavíri. Tú knihu by som naozaj mohla už začať čítať. A seriály? Ani nehovorím, koľko nových častí mi uniká a nestihla som si zatiaľ pozrieť. Ešte, že idú tie prázdniny. Síce nič svetoborné, len pár dní, ktoré mám už teraz na 80 % rozplánované, ale hádam dobehnem niektoré zameškané veci. Kedy to ja všetko stihnem? Stretko zo základky, disko, veľká noc (kedy nechcem byť doma) a to nehovorím o tom, že neplánujem byť doma vlastne skoro vôbec :D

Vo všetkom voľnom čase ma dosť obmedzuje škola. Sú obdobia, kedy sa učím naozaj často a odopieram si niektoré veci. Samozrejme, to k tomu patrí, keď chcem niečo dosiahnuť. Nehovorím, že som nejaké neviniatko, dosť prežívam na ťahákoch, ale predsa..a naozaj by to bolo oveľa bezstarostnejšie bez nej. Veď koľko ľudí na ňu doslova kašle a je im fajn. Majú čas na kopu takých vecí,čo ja nie. Dobre, buďme realisti, takmer všetci, čo ju majú na háku, sú na slabších školách (nemám rada toto delenie, je to taká nepodarená "hierarchia", ale je to z veľkej časti tak). Jednoducho aj ja mám niekedy obdobia, kedy mi je všetko jedno. Vtedy mi je naozaj časovo lepšie. Až pokiaľ sa nezobudím a nezbadám tie následky ;)

Takže..cieľ číslo 1: posunúť kalendár o jeden deň, ktorého názov nie je dôležitý, ale pomohol by na odpočinutie si po týždni školy, víkende priateľov a nejakých tých iných vyčerpávajúcich aktivít :D

Bezdôvodné chcenie

19. března 2011 v 23:21 | nat
Ten pocit. Chcieť len tak, bez dôvodu, plakať. Som jediná, ktorá ho občas máva?

Neviem, aký to má zmysel. Proste byť smutný len tak. Vlastne si uvedomím, že tie dôvody, pre ktoré by som aj mohla zažívať nejaké pochmúrne chvíle, sú úplne banálne, smiešne. Celkom ľahko vyriešiteľné. Lenže prečo sa potom cítim takto? Možno to súvisí s mojou povahou a spôsobom, akým vnímam tieto udalosti. Dosť dlho mi to najskôr nič nerobí. V podstate sa nerozčulujem, nehádam. Koľkokrát by som sa radšej vyzúrila, vybehla na človeka, a potom sa opäť ukľudnila a pokračovala vo všetkom, ako predtým. Lenže tieto moje emócie sú o dosť nižšieho stupňa, za to však pretrvávajú dlhšiu dobu ako u väčšiny ľudí okolo mňa.
A nikto ani netuší, čo z toho mám. Koľko sarkazmu bolo práve v mojom hlase. Ako aj momentálne - chcem byť bez nálady, tak aj budem. Budem si sedieť za netom, sťažovať sa na niečo, čo vlastne ani nie je také zlé. Aj keď ma to vnútorne stále hnevá, vonkajšie sa to momentálne naozaj neoplatí riešiť.
Späť k začiatku. Naozaj by som si rada vyliala nejako emócie nad tohtovečernými zbytočnými zmenami nálady. A keď píšem že chcem plakať, ani to nemyslím od ľútosti nad niečím, skôr od rozčúlenia. Keď som rozčúlená, nekričím, ale plačem.

Nečakám, že niekto pochopí tento článok. Keď áno, patrí vám môj obdiv, nakoľko je rozlietaný, nesúvislý a vlastne sa ani nevenuje nejako tej istej téme. Čo už, presne také moje myšlienky práve sú.

You are my best friends

2. března 2011 v 21:52 | nat
Najlepší priateľ...spriaznená duša, ktorá vám rozumie, máte podobné názory, všetko, dokonca humor, trávi s vami veľa času.

Existuje vôbec niekto taký? Určite áno. Často sa vraví, že ten najlepší je iba jeden.



Neviem, či by som si dokázala vybrať jednu, tú najlepšiu. Kedysi nás bolo 6, teraz sme v podstate 4. Je mi to ľúto, ale je to proste tak. Ale tieto, sú proste nezameniteľné. Veľmi v tom dúfam. Každá ma dokáže pochopiť, poradiť, ako je písané v citáte, sú náročné, vedia ma za zlé veci a rozhodnutia zd*bať, ale za to som im tiež vďačná, pretože bez toho by som si neuvedomila, že sú zlé. Viem, že im môžem veriť. Vo všetkom. Ak si to prečítajú, tak preto, že som im povedala o tomto blogu, čo svedčí o tom, že sú niečo viac ako ostatní :) Strašne veľa sme toho zažili, milión spomienok a všetkého.

Myslím, že viac ľudí by nám mohlo závidieť. Nehovorím to z namyslenosti, len to proste tak cítim. A naozaj by som každému priala takýchto ľudí okolo seba.
K čomu sú povrchné kamarátstva? Mám na mysli také, kedy ľudia spolu strávia jeden deň a už sa ľúbia, budú spolu navždy...toto naozaj odsudzujem, veď treba sa spoznať, všetky dobré aj zlé stránky. Potom možno o tom hovoriť.

Z čoho vyplýva čo? Je potrebné vážiť si ľudí, ktorí vám dokážu vyčariť úsmev vtedy, keď to potrebujete, pomôcť, poradiť. Možno sa to často opakuje všade možne, ale podľa mňa niektorí to stále nechápu, tak to bude aj tu. A ešte aj preto, lebo sa na to často zabúda. Čo, dúfam, nie je môj prípad.

S láskou, Nat :)




Keď chudne chudé dievča..

12. února 2011 v 1:54 | nat
     Chudnutie. Čo je na tom zlé, že dievča chce vyzerať dobre? Keď sa tak cíti dobre, pomôže to aj jej psychike a sebavedomiu. Ale...

     Podľa mňa nie je normálne, keď sa chudne takým spôsobom, že sa vynecháva takmer všetko jedlo. Veď mladý človek sa ešte len vyvíja, tak odkiaľ má potom brať všetko potrebné pre svoje telo?


     Jedno dievča, moja dobrá kamarátka, je príkladom tohoto všetkého. Pod vplyvom motivácie stať sa modelkou (áno, má na to, povedali jej to, len musí schudnúť) má obdobia, kedy prestáva jedávať. V škole absolútne nič, doma predstiera, že jedla v škole a že nie je hladná. Tak len niečo máličko zje, aby sa nepovedalo. Neviem, ako inak by sme jej ešte mohli povedať, že je to choré. Keď si pozerá blogy ako tento a tento, kde všade píšu ako "jedlo je tvoj nepriateľ", "keď si hladná, buchni sa do brucha, prestane to", ani sa nečudujem. Ale aj tak to je choré. Lenže nech jej bude ktokoľvek čokoľvek hovoriť, neprestane. Najhoršie je, že pár spolužiačiek si ju berú za taký nejaký vzor, pýtajú sa jej ako schudla, podporujú ju a začínajú to tak robiť aj ony. Naozaj jej stačí, keď vidí ako s ňou nejaké 2 baby súhlasia, a potom si v tom veselo pokračuje. Nevedomuje si, že robí zle. Myslí, že robí pre svoje telo len to dobré, že neviem čo...nedá si to vysvetliť.
http://5thsister.blogspot.com/2010/09/is-for-anorexia.html

     Jediný, kto by jej mohol niečo povedať a ona by ho počúvla, je jej chalan. Lenže ten jej sám povedal ešte niekedy, že jemu sa páčia chudé baby a že by tučnú nechcel. Toto ma rozčuluje! Pretože takýmto spôsobom ju onedlho môže navštevovať akurát tak v nemocnici. Anorexia nie je žiadna chvíľková choroba. Lieči sa aj niekoľko rokov. A podľa mňa, ak si to neuvedomí, tak skôr či neskôr bude mať s anorexiou niečo spoločné. Lenže som naozaj bezradná, neviem ako by sa jej dalo pomôcť, keďže sama odmieta, že by mala nábeh na nejaký problém. Len tak sa dívať ako sa ničí...a čakať. Je mi z toho nanič.

Nat

Takmer ako ľadová kráľovná

23. ledna 2011 v 23:10 | nat
Nie každému sa darí dávať najavo svoje pocity, názory. Možno to vyzerá, že toho človeka nič netrápi. Možno sa len nechce deliť, necháva si to pre svoje vnútorné ja. Možno sa potom cíti viac zraniteľný. Možno by sa aj delil, ale nedokáže to. Nevie to. Možno si myslí, že jeho názor je "nesprávny" či "nevhodný". Bojí sa, čo tým rozpúta.
Niekedy možno chcú rozprávať, ale nikto si ich nevšíma. Alebo si pripadajú, že keď niečo povedia, budú odveci. Že ostatní sa na nich len pozrú, pomyslia si, akú trápnu poznámku práve povedal, a ...nechajú to tak.
Čiastočne spadám do tejto kategórie ľudí. Chcela by som to zmeniť. Ale vždy sa nejak zháčim a rozmyslím si to. Radšej zostanem ticho.
http://wordsalwaysfallshort.blogspot.com/2010_03_01_archive.html

Lenže vždy je to iné. Individuálne. Pri "mojich" ľuďoch, pri tých, s ktorými sa cítim najlepšie, som sama sebou. Poviem im hocičo. Viem, že ich to neurazí, lebo rozumejú, čo som tým chcela povedať.
Pri trochu vzdialenejších ľudoch je to problém. Aj keď už možno viem, akí sú, viem odhadnúť kedy sa urazia alebo nie...snažím sa byť tá najlepšia. Vo väčšine prípadov vyzerám ako také nevinné dievča. Nie som hrdá na to, že to robím, aj keď to niekedy nie je pravda. No nepomôžem si. Považujem to za akési..potrebné. Zisťujem však, že to potrebné nie je. Nie vždy. Predsavzatia si nedávam, preto tak ani toto nenazvem, ale budem sa snažiť to zmeniť. Viacej sa uvoľniť, byť zhovorčivejšia, úprimnejšia. Chcem, aby sa mi to podarilo. Potom budem podľa mňa "lepšia". V úvodzovkách. :)
Toto neplatí len pri vyjadrovaní názorov, ale aj citov. Nesmierne dlho mi to trvá. Ten človek si to musí naozaj zaslúžiť, musím vedieť, že ma nezradí, že naše kamarátstvo, alebo hocičo, nie je len chvíľkové. Nechcem sa popáliť. Nechcem otvoriť moje ja niekomu, kto si to nebude vážiť. Stáva sa to, ja viem. Niektorí kašlú na to, čo bolo kedysi, aj keď to bolo nádherné či zábavné, zahodia kopec zážitkov. Menia sa, čas plynie, prichádzajú nové kamarátstva. No nie všetci sú takí. Sú ľudia, ktorí nezabúdajú. Je ich neskutočne málo. Tých si budem strážiť najdlhšie ako budem môcť. Tým poviem ako ich mám rada, a že mi na nich záleží. Aspoň mojim malým spôsobom.

Nat

Základy psychológie..ehm?? wtf?

6. ledna 2011 v 22:49 | nat
Už mi totálne prepína. Píšem seminárku zo psychológie a nie nie je ju dokončiť. Nejako sa nemôžem k tomu prinútiť. Aj tak sa zase môjmu úžasnému triednemu nebude páčiť...niekedy si hovorím načo tá snaha..

Takže medzitým rozmýšľam nad rôznymi inými vecami. Prebehujem články po nete, až som narazila na jeden, ktorý ma inšpiroval k tomuto.

UPOZORNENIE: preemotivovaným, romanticky naladeným osobám sa tento článok neodporúča čítať ďalej, mohlo by im to pokaziť náladu. Pokračujte prosím len na vlastné riziko :)

Lichôtky. Namotávačky.

Ešte cca pred pol rokom by som naletela na lichôtky každému. Zo všetkých by som bola mimo. Lenže aj tak sú to väčšinou len prázdne slová, ktoré majú za úlohu len jedno. Dostať "ju". Netvárme sa naivne. S obľubou ich používajú chlapci, ktorí sa tvária, že sú vo vnútri citliví, nepochopení. Obalamutia svoje nevinné obete a ...prásk. Dúfam, že existuje veľa takých, ktoré sa dokážu spamätať ešte skôr, ako sa stane niečo, čo budú ľutovať.

V podstate...teraz mám pocit, že všetko lichotenie je falošné. Som proti nemu taj nejako obrnená a vovnútri sa na ňom len zabávam. Čo všetko sú schopní povedať...samé "namotávačky oje*ávačky".
http://livingaquotablelife.blogspot.com/2007/12/compliment-is-gift.html


Napr. keď niekto povie "si krásna" , čo to znamená? Samé neurčité všeobecné veci, slabý pokus

zaujať. Skôr už "dneska ti to v tom tričku naozaj pristane" mi príde lepšie. Aj keď nie za každých okolností. A čo také "nechcem aby si to brala jednorazovo, chcelo by to niečo trvalejšie" ? Jednoducho tomu neverím. Hlavne nie v pripitom stave. Dobre, možno sú výnimky, no však podľa mňa veľmi zriedkavé. Síce netuším, čo si tým v tej chvíli dotyční dokazujú, ale to je o už o inom.

Osobne si myslím, že malá ironická urážka či doberanie funguje lepšie. Nie je to prehnane romatické, predsa nie sme vo filmoch. Zažije sa popri tom aj trocha zábavy. Netreba spadať do stereotypu, je fajn, keď je niečo originálne.

Každopádne, keby sa tak snažili, dôležitejšie sú skôr činy ako slová. Samé reči a "skutek utek". Lichotiť však aj tak nevedia všetci. Robia to tí, ktorí majú dar komunikácie, zhovorčivosti... och..to zase dáva niekomu východy, niekomu nevýhody. Je to proste tak.

Toto je zhrnutie mojich pocitov z tohto všetkého.
A zhrnutie zhrnutia: nemám náladu na žiadne namotávanie (len aby som si to do soboty nerozmyslela :D )

Nat

Hnev ... ?

29. prosince 2010 v 20:48 | nat
Ten bezmocný pocit. Neznášam ho. Je to strašne nespravodlivé... 

Boli časy, keď som rodičom v podstate klamala takmer o všetkom. Kde som, s kým som, prečo..a tak. Jednoducho som vedela, že keby tušili, čo naozaj robím, nedovolili by mi to. No naozaj som to chcela všetko tak. Bolo by mi ľúto, keby to nerobím. Tak som jednoducho povedala nejakú neškodnú verziu. Nikdy neprišli na to, že klamem, vždy sa to vydarilo. Nič sa nepokazilo, ani sa nestalo nič nebezpečné. Len keby vedeli - zakázali by mi. To som si myslela...

ALE ... postupom času som sa prestala hrať na takú dcéru. Nebola som už v ich očiach to dokonalé poslušné dievča, čo chodí maximálne do školy, domov a nachvíľu von. Urobila som chybu, že som chcela, aby si to o mne mysleli. Začala som im postupne dávkovať pravdu o tom, čo robím. K môjmu udiveniu, brali to celkom statočne. Najskôr nie, no potom si už zvykli. Chcem predsa, aby ma brali vážne, aby mi dôverovali, že viem, čo je správne a čo nie. Len potrebujem viac voľnosti.

Ako im tak hovorím pravdu, už sa nestrachujem, že sa do niečoho zamotám, proste je to tak ako to je.

http://www.creativeuncut.com/gallery-08/lbp-sackboy-angry.html
ALE ... vyzerá to tak, že im začala chýbať tá dokonalá. Jednoducho ma obvinili, že im klamem. Chápete to? Teraz keď už dlhý čas hovorím pravdu. Strašne ma to naštvalo!! Predtým ich to ani nenapadlo. Neviem, čo chcú počuť. Asi by bolo najlepšie, keby im začnem znovu klamať, čo? (irónia) Naozaj som sa cítila strašne bezmocná. Naštvaná. Naviac, zakázali mi niečo, na čom mi záležalo. Keby to aspoň bola moja vina, tak nepoviem. Ale nie je. To mi vadí najviac. Len dúfam, že ich to prejde.

Chcela som napísať nejaký pozitívny záver, ale fakt kašlem na to. Popravde, keď sa vypíšem, tak mi to pomáha a vlastne sa už ani tak nehnevám. Ale na tom, že by som mala klamať, ak chcú byť rodičia spokojní ani nič pozitívne nie je :) No neberiem to tragicky, predsa len...budú väčšie problémy :) a týmto keď sa riadim, tak mi život ubieha naozaj lepšie :)

Len tak uniknúť...

29. listopadu 2010 v 17:39 | nat
http://dumakey.files.wordpress.com/2009/12/behind_the_mask_by_dark_heaven_7171.jpg

Občas mám chuť skryť sa za niekoho iného. Vytvoriť si novú identitu. Začať od začiatku. Tým nechcem povedať, že môj život sa mi nepáči. Len jednoducho...nasadiť si masku, porozprávať sa s neznámym človekom a vedieť, že ho už nikdy nestretnem, že nikto o tom nebude nič vedieť. Možno vyrozprávať svoje pocity a zážitky niekomu nestrannému, kto ma nebude podľa toho posudzovať. Vyrobiť si svoje druhé ja.


Teraz to možno bude znieť trochu choro, ale..
Kedysi som mala jednu takúto identitu. Spočívalo to v tom, že na jednej sociálnej sieti sa strhla mánia vytvárania si takýchto RPG postáv. Vtedy mi to prišlo dôležité, potom hlúpe a naivné, ale teraz mi to tak trochu chýba. Mala som tam všetko čo som len chcela, všetkhttp://dinemiz.deviantart.com/art/behind-the-mask-III-114012392o samozrejme v rámci tejto "hry". Rodinu, priateľov, nepriateľov, dokonca zvieratá ;) ..fakt to znie divne, asi to pochopí len ten, čo to zažil. Bolo príjemné na tomto sa zúčastňovať...konali sa rpg párty, na ktorých bolo dovolené všetko, svadby, ktoré boli dokonalé, presne ako z filmov. Áno, je bolo to úplne nereálne. Asi ma bavilo predstavovať si, že niečo také je, a že som toho súčasťou. Postupom času to celkom zaniklo...a chýbajú mi ľudia odtiaľ. Nemám na nich žiadny kontakt. A to sme boli naozaj ako "rodina".


A teraz, mala som naozaj náladu stať sa niekým iným. Aspoň na chvíľu nebyť taká, akú ma ľudia naokolo poznajú. Neviem to bližšie vysvetliť, proste, ako bolo písané hore...nasadiť si masku.

Nat

"...ale toto nie je telenovela, toto je život"

15. listopadu 2010 v 17:50 | nat
Hlúpe telenovely! To som si hovorila, keď som vyrástla z veku, v ktorom som verila, že všetko dobre dopadne. Komplikované, prekonšpirované vzťahy, ktoré aj tak nakoniec skončia happyendom s vaľkou svadbou. Trojuholníky vo vzťahoch existujú. A nemyslela som si, že v jednom takom budem aj ja. A hlavne nie teraz, v takomto veku.
http://www.orkutnow.com/scraps.php?f=love&page=6&page=8

Keď spoznáte niekoho, kto je k vám neobyčajne milý, pozorný, často vám voláva a stará sa o to ako sa máte, city neoklamete a medzi vami sa niečo prebudí. Neprekáža vám ani zistenie, že osoba, ktorú ste si tak obľúbili už má niekoho, koho miluje. Ohrádzate sa tým, že ste kamaríti. A dotyčný vás o tom tiež presviedča: "Si moja najlepšia kamarátka," to sú silné slová, zvlášť ak ide o priateľstvo medzi dievčaťom a chlapcom.

Na jednej strane sú krásne, pretože vytvoria puto, ktoré iní nevidia a nechápu. Ale ak sa vám to vymkne spod kontroly, môžete na ne doplatiť.Váš vzťah sa prehlbuje a nechcene preskočia iskry. Aj keď viete, že by ste nemali, pretože je tu tá tretia osoba, ktorá bude vždy na prvom mieste, neubránite sa a dôjde k bozku. Viete, že ste tým porušili všetky zásady a pravidlá, ale vrátiť to už nemôžete. Všetko sa zmení.

Objatia sú iné, pohľady a dotyky skrývajú niečo hlbšie. Zrazu sa zháčite a na scénu prichádzajú výčitky a otázky: "Čo to robím? Ako som také niečo dopustila? Čo tá tretia osoba? Čo my? Čo ja?" Akeďže viete, že vy nie ste preneho taký dôležitý ako ona, chcete to zastaviť. Ale neviete ako. Sú to muky. Všetko zostane stáť. Neviete, čo pre toho druhého znamenáte. Čakáte, čo bude ďalej. Nakoniec vás človek, do ktorého ste sa možno zaľúbili, opustí. Pretože ju miluje. Bez slov odíde. Topíte sa vo vlastných chybách. Ťahá sa to s vami. Po čase si zvyknete, že ten, čo vám volával nikoľkokrát denne sa teraz neozve aj niekoľko týždňov. Ublížené bolo trom. Ale komu najviac? A kto to spôsobil?

Ale toto nie je telenovela, toto je život.

Chaotické myšlienky

8. listopadu 2010 v 17:55 | nat
  
http://www.usafa.edu/df/dfb/courses/post_grad_opportunities.cfm

Čo všetko dokážem robiť namiesto toho, aby so sa učila. No proste...nemožem za to, že sa mi absolútne do toho nechce. Najmä v poslednej dobe. Kedysi som to brala normálne, ale teraz som v tomto úplne lenivá. V podstate mi je jedno aké budem mať známky. To sa nestávalo, pretože som bola vedená k tomu, aby som mala známky dobré. Pretože (ak to bude znieť akokoľvek namyslene) na to mám. Keby sa posnažím..alebo mám nejakú motiváciu.
   Hmm..zle som sa vyjadrila. Keby mám správnu motiváciu. Totižto...učím sa asi najviac pre moju babku a pre rodičov. Neviem, prečo majú vo mne také očakávania...myslia si, že bude zo mňa neviem kto...niekto úspešný...lenže ja ani neviem čo robím na tej škole na ktorej som, neviem čo budem študovať ďalej..Som na gympli. A tu sa učí naozaj všetko. Zo všetkých predmetov. Asi mi to teraz ani nevadí, lebo mi to príde, že ešte mám čas na vyberanie výšky. Lenže na konci roka sa budem musieť rozhodnúť, aké predmety sú dôležitejšie, na ktoré budem mať väčšiu hodinovú dotáciu. A to je problém. Neviem, čo ma baví tak, aby som to išla študovať na výšku. Neviem, z čoho budem chcieť maturovať. A najviac ma to štve práve kvôli tým, ktorí do mňa vkladajú nádeje. Viem..je to nesprávne..ale nepomôžem si.
   Rozmýšľala som...že by som šla študovať pedagogiku. Tá práca je však nevďačná, poznám to z príkladov v rodine. ALE neviem si predstaviť, že by som učila na základnej škole. Fakt mi prídu tie decká čoraz viac a viac drzé, nevychované. Na strednej by to mohlo byť fajn. Popravde, v niektorých situáciach premýšlam o tom, ako by som to učila ja, čo ma trošku desí :D Predsa len...vždy som sa bránila tomu byť učiteľka..asi kvôli tomu, že som to mala doma. Keď sa nad tým tak teraz zamyslím, nie je to až také zlé. V podstate celkom dobrá východisková varianta v mojom prípade.
   Z toho mám trochu zmätok :D Zase som sa nič nenaučila :D ..tak asi budem trochu ponocovať, vzhľadom na to dlhé učivo, ale nevadí...všetko zvládnem :))

2 v 1

2. listopadu 2010 v 0:12 | nat
  Konkrétne: dva krátke články v jednom. Ani by som to asi nenazvala článok, skôr krátka myšlienka...zhrnutá do pár viet...

I.

   Dajme tomu, že sa niečo stane.  Ospravedlníte sa. A myslíte to fakt úprimne...ale druhej strane to nestačí. Stále sa cíti ublížene...čo potom?
   Nemyslím si, že sa treba ospravedlňovať "donemoty", keď sa možno až také niečo zlé nestalo. Fajn, mrzí to. Naozaj. Bola to možno chyba...možno nie zrovna vlastná chyba, ale to poškodenú stranu podľa všetkého aj tak nezaujíma. Nebudem sa vnucovať, keď o to očividne nie je záujem. Najhoršie je, keď kažsý vie akurát to, kde je tá svoja pravda. Ak si to všetko premyslíme, najčastejšie je tu zistenie, že sa z toho robil naozaj väčší cirkus ako bolo potrebné. Potom je fajn, keď sa ľudia uzmieria, začnú rozprávať...hocičo. Niekedy aj obyčajné prezvonenie niečo znamená. Začiatok lepších časov..
  

II.

   Nedá sa robiť tak, aby sme všetkým vyhoveli. Vždy bude niekto nespokojný. Či už rodina, priatelia, hocikto. Vždy bude niekto nespokojný. Asi to bude znieť trochu sebecky, ale v prvom rade by sme mali myslieť na to, aby bolo dobre nám. Vždy bude niekto nespokojný. A potom prispôsobiť "to naše" ostatným tak, aby vzniklo čo najmenej konfliktov. A aj tak..vždy bude niekto nespokojný.
   S tou nespokojnosťou však musíme počítať. Už vtedy, keď robíme to, čo chceme tou sebeckou časťou pre seba. Je to však podľa mňa prirodzené, mať egocentrické sklony..Každý ich má. A napriek tomu...vždy bude niekto nespokojný...


A teraz..ideme na koncert? Alebo...?

3. října 2010 v 17:18 | nat
Zvoní mobil. Pozriem, neznáme číslo, určite nejaký prieskum alebo niečo také. Zvyčajne takéto telefonáty nezdvíham, ale veď nevadí, aj tak nemám čo robiť.
"Prosím?"
"Dobrý deň, tu Slečna xy, vyhrali ste 2 lístky na Katy Perry..."
Veľmi som nepočúvala. Rozmýšľam..kedy som sa do tej súťaže zapojila..aha...už viem. Ale čo keď si niekto robí srandu? Zrazu som si všimla ako jej dávam moju adresu a dohadujem sa na čase kedy mi donesú lístky. Fajn, rozhovor skončil. Uvedomila som si to až teraz. ČO?? JA IDEM NA JEJ KONCERT??
Chvíľu mi trvalo sústrediť sa. A ešte len tereaz prichádzajú komplikácia. Ako sa tam dostanem? S kým tam pôjdem? Kde prespím príp. ako pôjdem domov? Trafím tam? Keďže je to vo Viedni..dohovorím sa vôbec? A najväčší problém..pustia ma tam vôbec naši?
Všetko okrem poslednej otázky sa dá zariadiť jednoducho. Mám dobrého kamaráta vo Viedni, ktorý by bol rád keby tam s kamoškou prídem. Všetko by pri ňom bolo jednoduché..keď sa nad tým zamyslím, mám krásny pocit. Keby to tak vyšlo!! Bol by to tak úžasný deň..
Len mám problém. Ako presvedčiť našich, že to je dobre naplánované a nič sa nestane, že ma môžu kľudne pustiť. Mám 16 a jednoducho..som dosť pod dozorom..ale veď budem sa snažiť vytiahnuť všetky rozumné argumenty a dúfať, že sa tam dostanem. Každopádne, ak sa to vydarí, bude to jeden z tých úžasných dní, na ktoré sa nezabúda :))

katy concert

Dopis

12. září 2010 v 15:42 | nat
(A aj tak je tento krátky článok o inom :) )
letter

Vytratil sa z bežného života. Prinajlepšom si v pošte nájdeme nejaké letáky a faktúry. Možno je to škoda, muselo byť pekné písať svoje zážitky a pocity na papier. Potom netrpezlivo čakať na odpoveď.
Teraz je technika vyspeljšia. Rôzne sociálne siete, mobily..jednoducho na reakciu nemusíme čakať..alebo len veľmi minimálne. Určite je to pokrok oproti minulosti, ale tým pádom sa z našeho života vytratilo niečo také ako odlúčenie. Stále sme "spolu". Zo začiatku je to možno fajn. Neskôr z toho môže byť celkom slušná ponorková choroba. Výhoda toho, keď sú ľudia "od seba" je, že sa na seba neskutočne tešia. Vážia si okamihy ktoré spolu prežívajú. Ešte viac ako inokedy :)


Pozn. 1 : doba odlúčenia nesmie byť príliš dlhá, pretože tým sa môže vytratiť to, čo sme nadobudli práve častými spoločnými chvíľami.

Pozn. 2 : je skvelé, že existujú osoby, ktorých sa nikdy neprejete..takých sa treba držať.

:-*



Nie je jednoduché vymyslieť výstižný titulok v tejto nálade. Možno to je tým, že som dlho nič nepísala, možno niečím iným. Proste takto to bude najlepšie :)

4. září 2010 v 19:30 | nat
Byť pre niekoho "TOU" osobou. Nemyslím partnerom, láskou...ale jednoducho niekto, kto dokáže rozosmiať. Netreba sa pri tom ani extra snažiť, stačí, že sme samy sebou. Najlepší je rozveseliť človeka vtedy, keď sa nemá zrovna najlepšie. Ten pocit potom stojí naozaj za to :) Vedieť, že mojou zásluhou som niekomu spríjemnila deň. Možno vtipmi, komentármi na niečo alebo iba svojimi kecami. Geniálne.

A na druhej strane, mať niekde vo svojom okolí "TÚ" osobu, ktorá rozosmieva vždy keď to treba, je strašne fajn. Okej, nemusí zrovna rozosmievať. Stačí, že pri nej mám dobrú náladu. Presne vie, čo v danej chvíli potrebujem. Takýto ľudia sú nenahraditeľní. Geniálne.

Kto je vlastne "TÁ" osoba? Môže byť hocikto. Najčastejšie je to naozaj blízky človek. Ale nemusí to byť len najlepší priateľ, dokonca ani priateľ či kamarát. Jednoducho niekto, koho keď stretneš aj v daždivý a smutný deň a vôbec to nevadí. Pri nej sa cítiš vždy príjemne. A "TIETO" osoby si treba neskutočne vážiť. Pretože sú geniálne.

smiling

:-***

I wanna be... a princess

8. srpna 2010 v 7:23 | nat
Áno...byť tak princeznou. Asi každé malé dievča o tom aspoň raz uvažovalo :)
Má to viaceré výhody:

zamok

--> bývať na zámku :) ...tie krásne rozľahlé takmer nedostupné budovy..milujem návštevy hradov a zámkov. Niekedy až príliš zaujato počúvam sprievodkyňu. Prechádzať sa po komnatách, rôznych zákutiach..je v podstate celkom fajn.
--> nosiť šaty :) ...teraz také tie "pravé princeznovské" šaty nosím minimálne, prakticky vôbec. Len na špeciálne príležitosti. Ale keď ich už mám, vyžívam sa v tom, cítim sa inak, výnimočne.

--> vlastné služobníctvo :) ...ktoré ma každé ráno zobudí, donesie raňajky. Sú k dispozícii kedykoľvek budem potrebovať a snažia sa splniť moje priania ako najlepšie vedia.

--> vplyvní rodičia :) ...vedia toho vybaviť naozaj veľa. Stačí povedať z ktorého rodu som a hneď tým získam väčšie výhody, privilégiá.

--> zapísaná v histórii :) ...ak sa mi niečo podarí, bude sa o mne rozprávať ešte dlho. Možno by som bola aj v dnešných učebniciach dejepisu.


Dobre, už moc snívam :) ..V tej dobe to všetko brali samozrejme inak, často bol život princezien ťažký...ALE neberte mi ilúzie, rada si predstavujem rôzne nemožné veci. Veď niekedy...sa možno princeznou stanem :D
:-*

I'm boy and I'm younger

27. července 2010 v 0:32 | nat
Dievča doma sedelo, rozmýšľalo. Ten chlapec, ktorý jej behá myšlienkami, je naozaj rozkošný. Možno by ho aj zjedla keby mala možnosť. Sama nad sebou sa uškrnie. Čo na tom, že je mladší. Čo na tom, že je to len malý pubretiak. Veď...
tree


Toto tu hore som našla medzi rozpísanými člán
kami...ktovie ako dlho tam  týchto pár viet bolo :)

Vtedy som sa na pokračovanie nezmohla, teraz to vidím už inak..
Vo vyššom veku mi príde úplne normálne, keď je žena staršia od muža o nejaký ten rôčik. Viacero príkladov mám v rodine. Ale teraz? V mojom násťročnom období...je to trošku iné. Dievča očakáva od chlapca trochu ochrany, vedenia a aspoň o kúsok viac skúseností...v mojom prípade. Dá sa to vykompenzovať inými vecami, na ktoré netreba skúsenosti ani nič - jednoducho láskou. Lenže na tú si treba počkať. Nezastávam spôsob vzťahu tých ľudí, ktorí sa "ľúbia" hneď po prvých chvíľach strávených spolu...na fb si okmžite zmenia svoj stav na "zadaný" ...nemá zmysel to tu rozoberať, myslím, že normálni ľudia chápu, čo tým myslím.

Aj po dlhšom čase dievča stále myslí na toho chlapca. Už jej nevadí, že je mladší. Hlavne, že je s ním naozaj rada, keď ho nevidí, tak jej chýba a najmä, že je šťastná...

:-*

I <3 IRONY, but..

2. července 2010 v 22:32 | nat
Hej hej, milujem ju, ale niektorí ľudia s ňou majú zjavný problém.

O tom, ako dokáže byť niekto urážlivý...

...a celkom zbytočne.
irony

Irónia. Nádherná vec podľa mňa. Ukazuje to spôsob, ako dokážeme brať život. S nadhľadom a nie príliš vážne j
e to fajn, netreba si robiť ťažkú hlavu z vecí, ktoré za to nestoja. Viacero situácií si takýto prístup doslova vyžaduje, inak by to bolo pre človeka ťažké.
Ale späť k téme. Vo svojom okolí mám drvivú väčšinu osôb, ktoré tento ironický štýl chápu, používajú ho. Dokonca v OVEĽA väčšej miere ako ja. Možno práve preto si rozumieme. Všetci totižto vieme, kedy to myslíme tak, a kedy zase normálne. A tiež vidíme, kedy už stačí, kedy treba pribrzdiť. Niekedy sa to síce prestrelí, ale neberieme to tragicky ani jeden z nás. 

Hlavný dôvod to
hto článku je jeden typ ľudí.
Na vonok sa tváriaci, že im to je jedno, že chápu pointu, alebo že sa na tom dokonca bavia. Vo vnútri? No veď ako inak...urazí ich to.  Nie, že by sa aspoň zatvárili dotknuto, neriešia to. Potom, neskôr, vlastne často ešte v ten istý deň, sa s tým niekomu posťažujú. Samozrejme, začne sa to riešiť, vytrhnuté z kontextu a úplne neopodstatnene. Aj tak sa nič nedosiahne, každý má svoju pravdu. Nechápem to. Príde mi, že tí ľudia majú zo seba len komplexy. A čo? Neuvedomujú si, že ich má každý? A keď ešte povedia, že nevedia, na čo tu vôbec sú...jednoducho si podľa mňa nevedia vážiť to, čo majú. Možno je to klišé. Ale keď to stratia, bude jednoducho neskoro.
..tak ako ja som možno nič nedosiahla týmto článkom, nevyrieši sa to. Mne to však pomohlo, je pre mňa dôležité "hodiť" niekam svoje pocity. :))






Povedz to fotkou

20. června 2010 v 22:19 | nat
Zbožňujem, keď to tak môžem povedať. Veď ten bezvýznamný malý obrázok pre mňa toľko znamená. To sú jednoducho spomienky. Pri tých "malých a bezvýznamných" si vždy uvedomím, čo všetko mám, za čo všetko môžem byť vďačná, čo nechcem stratiť, a preto si to vážim.
ja

Chvalabohu, žijem tu a teraz, v svete kde (takmer) každý má pri sebe stále foťák. Proste mobil. A vďaka nemu si všetko zdokumentujem, neskôr môžem byť "preemotivovaná", pozerať na tie fotky tak dlho ako budem chcieť a priblblo sa usmievať na display. Každopádne, nádherný pocit.

Najkrajšie sú aj tak tie "toto-chce-fotku" momenty. Sú to nazabudnuteľné zážitky, ktoré budem mať v pamäti dosť dlho, ak nie aj do konca života.

A preto: fotiť, fotiť, fotiť. :)

Mám chuť ...

16. června 2010 v 22:15 | nat
Mám chuť len tak písať a písať.

Mám chuť zmeniť si design, pretože tá ružová mi už lezie na mozog.

Mám chuť si zajtra blicnúť od školy.

Mám chuť na prechádzku s niekým, s kým mi bude dobre.

Mám chuť (na druhej strane) byť len tak doma a ležať na posteli.

Mám chuť objavovať na youtube nové skupiny.

Mám chuť na viac voľného času, ktorý môžem stráviť s priateľmi.

Mám chuť si obliecť zajtra šaty, a preto dúfam, že bude pekne.

Mám chuť spoznať sa s ním.

Mám chuť nechať si zapletené vlasy, tak ako mi ich krásne spravila kamoška.


Toľkoto myšlienok sa mi teraz preháňa hlavou. Aj viac by sa našlo, len neviem či by ich niekto čítal:) Niekedy sa čudujem ako ich môžem vnímať všetky naraz, a predsa tam sú. Momentálne teraz však asi nebudem robiť nič z toho, len si zachvíľu ľahnem a pôjdem do postele. Aspoň jedeň deň sa skúsim trochu vyspať. ... ... ... písané pred hodinou, takže sa asi až tak dobre nevyspím. Ale nevadí, zajtra asi vážne do tej školy nepôjdem:D

Tento článok bol len zdelením mojich pocitov. Za prípadné sklamanie autor neručí, necháva si právo po prečítaní na akékoľvek emócie :D
Mmch krásny zvyšok týždňa :)

keep

Smútok? ..ale nie sám:)

3. června 2010 v 21:24 | nat
Šťastie treba zdieľať, smútok si nechať pre seba.

Alebo ani nie? Niekde som dneska počula túto vetu...tú prvú časť úplne podporujem, ale tá druhá...

Súhlasím, pretože:
Takto nezaťažujem priateľov svojimi problémami. Neničím im náladu, pretože viem, že to budú prežívať so mnou.

Nesúhlasím, pretože:
Potrebujem to niekomu povedať. Samozrejme nie hocikomu, len tým čo dôverujem. Inak ma ten smútok potom môže ubíjať, a keď ho budem nosiť len v sebe, je pravdepodobné, že sa to prejaví niekde inde. Nečakane vybuchnem napríklad. Alebo sa budem smiať len navonok, perami ako sa hovorí...a oči zostanú smutné. To je ten najhorší smiech aký môže byť, podľa mňa.
A ďalšia vec..keby sa nejaký môj priateľ trápi, určite by som to chcela vedieť. Nejako sa to už nakoniec vyrieši:)

Takže...Sami vidíte ako mi to vyšlo. Možno na to máte iný názor, to je však už na vás:)

feel lucky

Forever in love...

26. května 2010 v 19:17 | nat
old

Prečo to nie je ako vo filmoch?

Nieko dokonalý by prišiel zrovna za mnou...zamilujeme sa...a žijeme šťastne až naveky...

Týmto nechcem povedať, že sa mám zle alebo niečo také. Len proste..pozerala som asi príliš mnoho romantických filmov za dva dni. Vlastne som pozerala iba dva, ale keďže ich bežne nepozerám, aj toto je dosť:)

Konkrétne som pozerala Zápisník jednej lásky a P.S. I love you..dokonca aj tie ich "hádky" alebo čo to bolo mi prišli krásne..ach....teraz to nie je až tak podstatné.
Jednoducho...možno som moc idealistická, ale čakám na toho princa, ktorý príde. Mám čas, viem:D Vždy si však nájdem dôvod, prečo nejaký chalan nie je pre mňa dobrý...alebo prečo nie som dobrá ja pre neho.

smiling love

"Poviem ti tajomstvo. Ženy vôbec nevedia čo chcú. " ...alebo tak nejak to bolo v tom filme. Pravda. Aspoň v mojom prípade. Keď raz na to prídem, dám vedieť. A potom začnem robiť všetko pre to, aby sa to splnilo. Mimochodom... s úsmevom je to vždy krajšie..a aj ľahšie:))

zdroje obr.: tu a tu
 
 

Reklama