Březen 2011

Srdce rockerky

31. března 2011 v 23:15 | nat |  music
Áno mám ho. Navonok tak obsolútne nevyzerám. Asi nikto by to do mňa nepovedal. Nosím väčšinou elegantnejšie veci, t.z. svetríky, topánočky, balerínky, sem-tam legíny... Na nástenku na tak "populárnej"/popolárnej sociálnej sieti hádžem disko pesničky, ktoré sú chytľavé, poprípade niečo iné, ale rock málokedy. Vlastne, načo. Poviem si, že si ten je len "môj". Keď mám svoje chvíľky, púšťam si len toto. V tomto žánri sa dá nájsť všetko. A tým to myslím doslovne. Od rockových balád o láske, či už splnenej či nesplnenej, depkách až po poriadne vypalovačky o užívaní si života. Dá sa to počúvať v každej nálade.


Prebúdzanie

20. března 2011 v 22:05 | nat |  photos
Pomaly sa nám všetko prebúdza. Zima už hádam končí, aj keď sa všemocne v piatok a sobotu bránila. Úplný koniec týždňa priniesol však opäť krásne počasie, zatúlanú mačku na našej záhrade, vtáky tiež povylietali poriadne vysoko (ani zoom mi tam poriadne nedosiahol ;) ), preto som zobrala foťák a vzniklo pár záberov. Toľko oficálne znejúci úvod :)


Bezdôvodné chcenie

19. března 2011 v 23:21 | nat |  diary
Ten pocit. Chcieť len tak, bez dôvodu, plakať. Som jediná, ktorá ho občas máva?

Neviem, aký to má zmysel. Proste byť smutný len tak. Vlastne si uvedomím, že tie dôvody, pre ktoré by som aj mohla zažívať nejaké pochmúrne chvíle, sú úplne banálne, smiešne. Celkom ľahko vyriešiteľné. Lenže prečo sa potom cítim takto? Možno to súvisí s mojou povahou a spôsobom, akým vnímam tieto udalosti. Dosť dlho mi to najskôr nič nerobí. V podstate sa nerozčulujem, nehádam. Koľkokrát by som sa radšej vyzúrila, vybehla na človeka, a potom sa opäť ukľudnila a pokračovala vo všetkom, ako predtým. Lenže tieto moje emócie sú o dosť nižšieho stupňa, za to však pretrvávajú dlhšiu dobu ako u väčšiny ľudí okolo mňa.
A nikto ani netuší, čo z toho mám. Koľko sarkazmu bolo práve v mojom hlase. Ako aj momentálne - chcem byť bez nálady, tak aj budem. Budem si sedieť za netom, sťažovať sa na niečo, čo vlastne ani nie je také zlé. Aj keď ma to vnútorne stále hnevá, vonkajšie sa to momentálne naozaj neoplatí riešiť.
Späť k začiatku. Naozaj by som si rada vyliala nejako emócie nad tohtovečernými zbytočnými zmenami nálady. A keď píšem že chcem plakať, ani to nemyslím od ľútosti nad niečím, skôr od rozčúlenia. Keď som rozčúlená, nekričím, ale plačem.

Nečakám, že niekto pochopí tento článok. Keď áno, patrí vám môj obdiv, nakoľko je rozlietaný, nesúvislý a vlastne sa ani nevenuje nejako tej istej téme. Čo už, presne také moje myšlienky práve sú.

"Youtube cesta" k úspechu

3. března 2011 v 22:32 | nat |  music
Upozornenie : Nie som pojašená fanynka Justina Biebra.. ;)


Takže pre začiatok. Naozaj k tým pojašeným fanynkám nepatrím, aj keď tento celý článok bude o ňom.
Spočiatku som bola zásadne proti všetkému, čo sa akokoľvek dotýkalo Justina. Keď som nad tým tak nedávno rozmýšľala, prišla som však na pár vecí.

You are my best friends

2. března 2011 v 21:52 | nat |  diary
Najlepší priateľ...spriaznená duša, ktorá vám rozumie, máte podobné názory, všetko, dokonca humor, trávi s vami veľa času.

Existuje vôbec niekto taký? Určite áno. Často sa vraví, že ten najlepší je iba jeden.



Neviem, či by som si dokázala vybrať jednu, tú najlepšiu. Kedysi nás bolo 6, teraz sme v podstate 4. Je mi to ľúto, ale je to proste tak. Ale tieto, sú proste nezameniteľné. Veľmi v tom dúfam. Každá ma dokáže pochopiť, poradiť, ako je písané v citáte, sú náročné, vedia ma za zlé veci a rozhodnutia zd*bať, ale za to som im tiež vďačná, pretože bez toho by som si neuvedomila, že sú zlé. Viem, že im môžem veriť. Vo všetkom. Ak si to prečítajú, tak preto, že som im povedala o tomto blogu, čo svedčí o tom, že sú niečo viac ako ostatní :) Strašne veľa sme toho zažili, milión spomienok a všetkého.

Myslím, že viac ľudí by nám mohlo závidieť. Nehovorím to z namyslenosti, len to proste tak cítim. A naozaj by som každému priala takýchto ľudí okolo seba.
K čomu sú povrchné kamarátstva? Mám na mysli také, kedy ľudia spolu strávia jeden deň a už sa ľúbia, budú spolu navždy...toto naozaj odsudzujem, veď treba sa spoznať, všetky dobré aj zlé stránky. Potom možno o tom hovoriť.

Z čoho vyplýva čo? Je potrebné vážiť si ľudí, ktorí vám dokážu vyčariť úsmev vtedy, keď to potrebujete, pomôcť, poradiť. Možno sa to často opakuje všade možne, ale podľa mňa niektorí to stále nechápu, tak to bude aj tu. A ešte aj preto, lebo sa na to často zabúda. Čo, dúfam, nie je môj prípad.

S láskou, Nat :)