Listopad 2010

Len tak uniknúť...

29. listopadu 2010 v 17:39 | nat |  diary
http://dumakey.files.wordpress.com/2009/12/behind_the_mask_by_dark_heaven_7171.jpg

Občas mám chuť skryť sa za niekoho iného. Vytvoriť si novú identitu. Začať od začiatku. Tým nechcem povedať, že môj život sa mi nepáči. Len jednoducho...nasadiť si masku, porozprávať sa s neznámym človekom a vedieť, že ho už nikdy nestretnem, že nikto o tom nebude nič vedieť. Možno vyrozprávať svoje pocity a zážitky niekomu nestrannému, kto ma nebude podľa toho posudzovať. Vyrobiť si svoje druhé ja.


Teraz to možno bude znieť trochu choro, ale..
Kedysi som mala jednu takúto identitu. Spočívalo to v tom, že na jednej sociálnej sieti sa strhla mánia vytvárania si takýchto RPG postáv. Vtedy mi to prišlo dôležité, potom hlúpe a naivné, ale teraz mi to tak trochu chýba. Mala som tam všetko čo som len chcela, všetkhttp://dinemiz.deviantart.com/art/behind-the-mask-III-114012392o samozrejme v rámci tejto "hry". Rodinu, priateľov, nepriateľov, dokonca zvieratá ;) ..fakt to znie divne, asi to pochopí len ten, čo to zažil. Bolo príjemné na tomto sa zúčastňovať...konali sa rpg párty, na ktorých bolo dovolené všetko, svadby, ktoré boli dokonalé, presne ako z filmov. Áno, je bolo to úplne nereálne. Asi ma bavilo predstavovať si, že niečo také je, a že som toho súčasťou. Postupom času to celkom zaniklo...a chýbajú mi ľudia odtiaľ. Nemám na nich žiadny kontakt. A to sme boli naozaj ako "rodina".


A teraz, mala som naozaj náladu stať sa niekým iným. Aspoň na chvíľu nebyť taká, akú ma ľudia naokolo poznajú. Neviem to bližšie vysvetliť, proste, ako bolo písané hore...nasadiť si masku.

Nat

"...ale toto nie je telenovela, toto je život"

15. listopadu 2010 v 17:50 | nat |  diary
Hlúpe telenovely! To som si hovorila, keď som vyrástla z veku, v ktorom som verila, že všetko dobre dopadne. Komplikované, prekonšpirované vzťahy, ktoré aj tak nakoniec skončia happyendom s vaľkou svadbou. Trojuholníky vo vzťahoch existujú. A nemyslela som si, že v jednom takom budem aj ja. A hlavne nie teraz, v takomto veku.
http://www.orkutnow.com/scraps.php?f=love&page=6&page=8

Keď spoznáte niekoho, kto je k vám neobyčajne milý, pozorný, často vám voláva a stará sa o to ako sa máte, city neoklamete a medzi vami sa niečo prebudí. Neprekáža vám ani zistenie, že osoba, ktorú ste si tak obľúbili už má niekoho, koho miluje. Ohrádzate sa tým, že ste kamaríti. A dotyčný vás o tom tiež presviedča: "Si moja najlepšia kamarátka," to sú silné slová, zvlášť ak ide o priateľstvo medzi dievčaťom a chlapcom.

Na jednej strane sú krásne, pretože vytvoria puto, ktoré iní nevidia a nechápu. Ale ak sa vám to vymkne spod kontroly, môžete na ne doplatiť.Váš vzťah sa prehlbuje a nechcene preskočia iskry. Aj keď viete, že by ste nemali, pretože je tu tá tretia osoba, ktorá bude vždy na prvom mieste, neubránite sa a dôjde k bozku. Viete, že ste tým porušili všetky zásady a pravidlá, ale vrátiť to už nemôžete. Všetko sa zmení.

Objatia sú iné, pohľady a dotyky skrývajú niečo hlbšie. Zrazu sa zháčite a na scénu prichádzajú výčitky a otázky: "Čo to robím? Ako som také niečo dopustila? Čo tá tretia osoba? Čo my? Čo ja?" Akeďže viete, že vy nie ste preneho taký dôležitý ako ona, chcete to zastaviť. Ale neviete ako. Sú to muky. Všetko zostane stáť. Neviete, čo pre toho druhého znamenáte. Čakáte, čo bude ďalej. Nakoniec vás človek, do ktorého ste sa možno zaľúbili, opustí. Pretože ju miluje. Bez slov odíde. Topíte sa vo vlastných chybách. Ťahá sa to s vami. Po čase si zvyknete, že ten, čo vám volával nikoľkokrát denne sa teraz neozve aj niekoľko týždňov. Ublížené bolo trom. Ale komu najviac? A kto to spôsobil?

Ale toto nie je telenovela, toto je život.

Chaotické myšlienky

8. listopadu 2010 v 17:55 | nat |  diary
  
http://www.usafa.edu/df/dfb/courses/post_grad_opportunities.cfm

Čo všetko dokážem robiť namiesto toho, aby so sa učila. No proste...nemožem za to, že sa mi absolútne do toho nechce. Najmä v poslednej dobe. Kedysi som to brala normálne, ale teraz som v tomto úplne lenivá. V podstate mi je jedno aké budem mať známky. To sa nestávalo, pretože som bola vedená k tomu, aby som mala známky dobré. Pretože (ak to bude znieť akokoľvek namyslene) na to mám. Keby sa posnažím..alebo mám nejakú motiváciu.
   Hmm..zle som sa vyjadrila. Keby mám správnu motiváciu. Totižto...učím sa asi najviac pre moju babku a pre rodičov. Neviem, prečo majú vo mne také očakávania...myslia si, že bude zo mňa neviem kto...niekto úspešný...lenže ja ani neviem čo robím na tej škole na ktorej som, neviem čo budem študovať ďalej..Som na gympli. A tu sa učí naozaj všetko. Zo všetkých predmetov. Asi mi to teraz ani nevadí, lebo mi to príde, že ešte mám čas na vyberanie výšky. Lenže na konci roka sa budem musieť rozhodnúť, aké predmety sú dôležitejšie, na ktoré budem mať väčšiu hodinovú dotáciu. A to je problém. Neviem, čo ma baví tak, aby som to išla študovať na výšku. Neviem, z čoho budem chcieť maturovať. A najviac ma to štve práve kvôli tým, ktorí do mňa vkladajú nádeje. Viem..je to nesprávne..ale nepomôžem si.
   Rozmýšľala som...že by som šla študovať pedagogiku. Tá práca je však nevďačná, poznám to z príkladov v rodine. ALE neviem si predstaviť, že by som učila na základnej škole. Fakt mi prídu tie decká čoraz viac a viac drzé, nevychované. Na strednej by to mohlo byť fajn. Popravde, v niektorých situáciach premýšlam o tom, ako by som to učila ja, čo ma trošku desí :D Predsa len...vždy som sa bránila tomu byť učiteľka..asi kvôli tomu, že som to mala doma. Keď sa nad tým tak teraz zamyslím, nie je to až také zlé. V podstate celkom dobrá východisková varianta v mojom prípade.
   Z toho mám trochu zmätok :D Zase som sa nič nenaučila :D ..tak asi budem trochu ponocovať, vzhľadom na to dlhé učivo, ale nevadí...všetko zvládnem :))

2 v 1

2. listopadu 2010 v 0:12 | nat |  diary
  Konkrétne: dva krátke články v jednom. Ani by som to asi nenazvala článok, skôr krátka myšlienka...zhrnutá do pár viet...

I.

   Dajme tomu, že sa niečo stane.  Ospravedlníte sa. A myslíte to fakt úprimne...ale druhej strane to nestačí. Stále sa cíti ublížene...čo potom?
   Nemyslím si, že sa treba ospravedlňovať "donemoty", keď sa možno až také niečo zlé nestalo. Fajn, mrzí to. Naozaj. Bola to možno chyba...možno nie zrovna vlastná chyba, ale to poškodenú stranu podľa všetkého aj tak nezaujíma. Nebudem sa vnucovať, keď o to očividne nie je záujem. Najhoršie je, keď kažsý vie akurát to, kde je tá svoja pravda. Ak si to všetko premyslíme, najčastejšie je tu zistenie, že sa z toho robil naozaj väčší cirkus ako bolo potrebné. Potom je fajn, keď sa ľudia uzmieria, začnú rozprávať...hocičo. Niekedy aj obyčajné prezvonenie niečo znamená. Začiatok lepších časov..
  

II.

   Nedá sa robiť tak, aby sme všetkým vyhoveli. Vždy bude niekto nespokojný. Či už rodina, priatelia, hocikto. Vždy bude niekto nespokojný. Asi to bude znieť trochu sebecky, ale v prvom rade by sme mali myslieť na to, aby bolo dobre nám. Vždy bude niekto nespokojný. A potom prispôsobiť "to naše" ostatným tak, aby vzniklo čo najmenej konfliktov. A aj tak..vždy bude niekto nespokojný.
   S tou nespokojnosťou však musíme počítať. Už vtedy, keď robíme to, čo chceme tou sebeckou časťou pre seba. Je to však podľa mňa prirodzené, mať egocentrické sklony..Každý ich má. A napriek tomu...vždy bude niekto nespokojný...